Rozhovory Truffaut-Hitchcock(recenzia) Držím
v rukách knižku o filme, v ktorej sa zasvätene zhovárajú dvaja
velikáni kinematografie na pomerne rozsiahlej ploche papiera.
V šestnástich kapitolách je obsiahnutý svet filmárskych obrov, ktorí
určovali tvár filmovej tvorby v 20. storočí....
Knižku som dostala do daru pri jednej návšteve v Čechách, so slovami „Vám se snad hodí víc než mně, je v ní hodně poučných míst nejen pro filmaře.“
Darca mal pravdu. Sú tam miesta, ktoré odhaľujú
nielen tajomstvá filmovej alchýmie ale i tvorby príbehu, jeho výstavbu,
ako narábať so stupňovaním napätia, ako vyvolávať emócie u divákov, ako
obrazovo znázorniť myšlienku, pointu. Ako vravím, dá sa tam okrem
zaujímavých perličiek z natáčania filmov aj čosi naučiť. Málokedy sa naskytá
taká príležitosť. Truffaut sa navyše vie aj správne pýtať a hľadať
utajené miesta vo vetách, za ktorými sú vnorené iné dôležité detaily,
existenciu ktorých vie vytušiť a vytiahnuť ako rybu na háčiku
z neznámych vôd.
Sir Hitchcock so svojím anglickým
zmyslom pre suchú pointu a so skromnosťou génia, pre ktorého sú
majstrovské finesy samozrejmosťou, sa snaží nachádzať odpovede bez
veľkého sebaokiadzania a vychvaľovania. Veď prečo by nie:
jeho diskutér je tiež majstrom kina. Je to predlhý rozhovor dvoch
seberovných umelcov, ktorí vedia, že by ťažko jeden pred druhým skryli
nejaké prešľapy v tvrdeniach.
Štýl a hĺbku vyslovovania myšlienok možno predstaviť čitateľovi spomenutím
jednej epizódky zo štvrtej kapitoly: Hitchcock sa snaží vysvetliť
Truffautovi ako pracoval s pointou pri tvorbe scenára pre film 39 stupňov.
V predlohe mal vcelku fádnu scénku ako príde agent do farmárskeho domku
a požiada o prichýlenie pred búrkou. Lakomý farmár mu odmietne dať
najesť a štvanec sa ukladá do postele hladný. Farmárka odláka manžela
pod zámienkou preč z chalupy lebo túži mať s cudzincom sex. Po mužovom
odchode s ním zatrasie a povie: rýchlo, rýchlo, teraz je pravá chvíľa.
Cudzinec vstane ... a zje zvyšok jedla... Tento kontrapunkt
však v predlohe nebol. Doplnil ho Hitchcock použijúc ani nie vlastný
nápad ale starý frk z prostredia búrskych farmárov.
Truffaut si v piatej kapitole v rozhovore
o policajtoch v Hitchcockových filmoch neodpustil poznámku, že pravidlom
pre jeho filmy je, že prichádzajú na miesto činu vždy
neskoro, nič nechápu a hrajú druhé husle. Bol to jeden z jeho prejavov
osobných psychických komplexov. Hitchcock sa Truffautovi priznal, že si
tak kompenzoval svoj strach z policajtov.
Podobne Truffaut pracuje s otázkami vždy, keď chce vytiahnuť z Hitchcocka nejakú intímnu zaujímavosť z jeho tvorivého procesu.
Na začiatku knihy v úvodnej kapitole spomína Truffaut ako bol s ďalším budúcim režisérom Claude Chabrolom v roku 1955 intervievovať Hitchcocka v jeho ateliéroch v Joinville pre časopis Cahiers du cinema. Vtedy sa im stala nehoda ako vystrihnutá z chaplinovky. Obaja šli do baru v ateliéroch, kde sa mali stretnúť s Hitchockom. Bolo to v zime a oni si nevšimli, že majú v ceste zamrznutý bazén. Stúpili
naň a preborili sa. Keďže bazén sa zvažoval, dno sa im šmýkalo. Neboli
schopní sami dvaja vyjsť, situáciu museli zachraňovať okoloidúci.
Šatniarka ich navyše odmietla osušiť a prezliecť, lebo neboli členmi
týmu filmu. Keď prišli k Hitchcockovi, ten sa nezmienil o ich stave, len
si s nimi presunul schôdzku inde a na inokedy. Po rokoch sa dozvedeli
ako Hitchcock pracoval v tomto prípade s pointou. Každému rozprával
zábavnú historku o tom, ako k nemu prišli do ateliéru Chabrol
a Truffaut, celí mokrí a premrznutí, jeden v kostýme policajta a druhý
v kňažskom habite... Hitchcock mal veľmi nabobtnalý zmysel pre sebareklamu. No nikdy nie samoúčelnú. Vždy myslel na úspech svojich filmov.
V predhovore Truffaut tiež charakterizuje
režisérske postupy Hitchcocka ako rýdzo vizuálne. Prípad s bazénom
a mokrými vtedy ešte len novinármi, Chabrolom a Truffautom, to jasne
dokazuje. Neskôr, po desiatich rokoch po tejto situačnej komike sa
stretli , aby Truffaut zahájil dlhoročnú tvorbu knihy, ktorú nazýval
Hitchbook. Interview začali natáčať na
magnetofónové pásy začiatkom roku 1962, pričom Hitchcockove odpovede
prekladala zamestnankyňa filmového štúdia do francúzštiny.
V úvodnej kapitole sa Truffaut zaoberá
jednou Hitchcockovou inováciou – významovým posunom obrazového
materiálu voči hovorenému slovu, čím vytvára reálne scény, nie klasicky
zjednodušené filmové klišé. Neúprimnosť je chlieb
každodenný v ľudskej komunikácii. Záber pohľadov a neuvedomelej mimiky
vypovedá o myšlienkach, text je len obvyklým spoločenským šumom. Režisér
tak dosahuje efektné zreálnenie scén.
Truffaut citlivo rozoberá Hitchcockov psychologický
profil, ktorý zanechával odtlačky v jeho tvorbe, scenároch a filmovom
materiáli. Jeho štýl je dokonalý, novinársky aj literárne kultivovaný, bez prázdnych bezmyšlienkovitých pasáží. Z jeho otázok sa nakoniec dotvorí pravdivá a citlivá mozaika povahových vlastností režiséra
skvelých hororov, ktorý ich práve preto tak dokonale tvoril, lebo sa aj
sám vedel veľmi báť, ako sa priznal Truffautovi. Rozpor medzi súkromným
a verejným Hitchcockom, medzi tvrdým cynikom so suchým humorom a citlivým a ustrašeným neurastenikom v súkromí, je týmto odhalený.
Zdroj: Rozhovory sú doplnené dobovými fotografiami
a Hitchockovou filmografiou na konci knihy na kriedovom papieri a pevnej
väzbe. Prvé vydanie na území Československa v českom
jazyku je z roku 1986, preklad Ljubomír Oliva, redaktor František
Horáček, vydal Československý filmový ústav Praha.
Čítajte viac: http://maresovabalazova.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=254871#ixzz1CcoEIPWh
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára