Daj mi!

S odstupom času sa vraciam k útlej knižočke  od ruskej spisovateľky Iriny Denežkinovej, ktorá obsahuje zbierku poviedok pomenovanú stručným príkazom "Daj mi!" Nie je to nové, nie je to in, no je to stále znepokojivo nedovysvetlené . Zbierka poviedok ma popchla,  aby som sa opätovne začala zaujímať o ruskú kultúru, aby som sa vlastne obrátila smerom na východ a rýchlo mrkla čo je nového na tej strane. 

Lebo je pravdou, že celé deväťdesiate roky pre slovenské kultúrne povedomie a či skôr polovedomie bolo typické nevydávať pôvodnú literatúru,  ignorovať východ a nenásytne vstrebávať všetko čo prichádzalo zo západu.  Zavalená a už mierne otupená, ba možno i unudená tou záplavou literatúry, ktorá  sem do zamatovej párty na námestí prichádzala riadne scenzurovane preriedená,  som sa zrazu dostala k prekvapujúcej prozaickej výstrednosti Iriny Denežkiny. Otvorením knižky som vhupla do sveta,   ktorý v honbe za zábavou a otupovaním nervovej sústavy stratil časť ľudskosti a empatie.

Násilie, drogy a cynické správanie dvoch pohlaví navzájom sú najdôležitejšie témy, ktoré vďaka realistickej skratkovitosti autorky prekvapia popletenú čitateľku o to silnejšie o čo ľahostajnejšie a emocionálne nezaujatejšie je popisovanie udalostí v poviedkach.
Mladá spisovateľka zrejme v ruskom origináli vyhýbajúca sa jazyku ruských klasikov poviedky zoradila prefíkaným pingpongovým štýlom. Striedajú sa ľúbostné peripetie drásajúce ploché a nevyvinuté duševno ruského adolescenta s násilnosťami pevne vrastenými do denného programu mestských ľudí. Niečo na spôsob: povečerať,  hodiť uhynutú babku do kontajnera,  umyť si zuby.

Pingpongová loptička surovostí preskočí na opačnú stranu hracieho stola a pravidelne tak zvyšuje spotrebu vodky, gandže a prezervatívov, o ktoré to produkty už nie je v post-perestrojkovom Rusku núdze.
Autorka sa snaží ako vládze,  aby ani náhodou neumožnila svojim postavám prežiť plnohodnotný vzťah ukončený happy-endom, pričom si dáva záležať na popise protikladu medzi temperamentne-romantickým zaľúbeným dievčaťom a ľahostajne-narcisistickým ruským bohatierom.

Pre zachovanie rovnováhy medzi pohlaviami sa takýto párový model vyskytuje aj v opačnom garde, čo implikuje výsledný efekt plochého, citovo nedovyvinutého jestvovania nešťastných jednotlivcov vyrastených z podhubia násilia.
Denežkinová neanalyzuje, nevyvodzuje morálne ponaučenia, iba vydáva svedectvo o živote. Nakoľko je toto svedectvo prehnané čitateľ bez zážitku ruskej reality na vlastnej koži nemôže posúdiť.
Poviedka "Vasja" zasahujúca do žánru sci-fi a noir naznačuje skôr snahu o prehnanie,  aby tak upozornila /možno/ na javy,  ktoré potrebujú zásah vyššej moci alebo možno ani nechce upozorniť,  ale zo  spisovateľkinej tvorivej avantúry to prirodzene vyplýva.


Toto čítanie odporúčam všetkým, ktorí rešpektujú morálku a zároveň im slovo vyvražďovačka nerozkmitá žalúdok. Osobne pochybujem, že táto knižka byť napísaná a vydaná v aktuálnej "rassijskej" atmosfére normalizovania spoločnosti by bola pochválená. No ale, snáď, výron demokracie, ktorý vyniesol medzinárodnú slávu autorke,  príliš neublížil ruskej literatúre.  Je to nepochybne svieže, surové, pravdivé svedectvo o Jeľcinovom Rusku.
© čokomilka